The secret of life... Absolutely priceless

Dokonalosť v jednej fotke

HAVAJSKÝ DENNÍK 02. Útek pred žralokom, tsunami, veľryby a iné havajské klišé...

Áno, presne tak. Len pár dní po príjazde a už som zažila svoj prvý útek pred žralokom. Za posledné 2-3 týždne sa toho dosť zomlelo, dni utekajú ako voda a každý je vyplnený niečím zapamätateľným. Aj preto sa mi zdá, že som tu už večnosť, pritom sú to len 4 týždne. A aj to je jedna z vecí, ktorá ma na Hawaii fascinuje. Všetko sa tu deje dosť rýchlo, veci sú stále v pohybe, jediným malým aktom sa vyvoláva celý sled udalostí každý deň. Viem, že tak sa to deje neustále všade vo svete, ale tu sa to dá pozorovať v reále, ako sa veci zhmotňujú a súvislosti sa spájajú. Každodenný pozitívny domino efekt. No napriek rýchlosti sledu udalostí sa tu čas veľmi vnímať nedá. Čas neexistuje, dni splývajú, víkendy nerozoznávam. Všetko sa deje v jednej čistej súvislej línií. Prvé dni boli naozaj dynamické. Ako som spomenula v predchádzajúcej časti, už na druhý deň sme mali ubytovanie, nábytok z garage sale zadarmo aj nových známych. Na tretí deň sme vyrazili na tradičný dvojdňový výlet na Hanu a po návrate na ďalší deň sme skočili do oceánu na miesto, kde zvyčajne nechodíme, ale bolo horúco a potrebovali sme sa schladiť. Vo vode sme boli jediný pri skupinke turistov, ktorý sa učili surfovať. Náhle začali panikáriť a inštruktor na nás z diaľky kričal ´shark!´, gestikuloval nad hlavou a všetkých hnal z vody. Ľudia na nás kričali, že je tam žralok a nech ideme von z oceána. Mňa rozhodne nemusel nikto prehovárať a vystrelila som na svoje pomery celkom rýchlo. Dan vyzeral, že sa ho to veľmi netýka a v pohodičke kráčal z vody :) Boli sme v dosť plytkej vode a preto to bolo o to strašidelnejšie. Voda bola asi po pás a v takej by som žraloka neočakávala. V poslednej dobe sú tu ale dosť rozšírené a chodia celkom blízko k brehu. Za hodinu už neďaleko hlásili útok, našťastie nie smrtelný. Za pár dní prichádzajú veľryby a tie žraloky trochu odplašia. Sezóna trvá niekoľko mesiacov, tak bude vo vode konečne kľud. 
Medzitým sa dráma odohrávala aj ´doma´. Zmluvu v novom dome sme podpísali z jediného dôvodu - pretože sme nemali na výber. Bola to jediná osoba, ktorá sa nám ozvala a bola ochotná nás ubytovať. Stretli sme sa s ňou hneď v prvý deň pár hodín po prílete, totálne vyčerpaní. Podpísali sme to na druhý deň, keď sme ešte celú noc strávili za pc v nádeji za nájdením niečoho ďalšieho, no nič sme nenašli. Nemali sme kde bývať, tak sme jej to podpísali, aj keď sme z toho nemali dobrý pocit. Pani bola staršia, slobodná s 13.ročným synom, ktorý nikdy nevychádzal z izby a celé dni hrával hlasné počítačové hry a niekoho tam neustále zabíjal. Ona vyzerala celkom dobre na svoj vek, stále vysmiata, pozitívna, spirituálna, ale nejak až príliš milá, až do takej miery, že mi to vôbec neprišlo prirodzené a pôsobila, že veľmi tlačí na pílu a snaži sa každého naokolo presvedčiť o tom, aká je úžasná.

Niečo na nej proste od začiatku nesedelo. Naša izba bola malá a drahá, a vlastne to bol úplny opak z toho, čo sme obaja chceli. Ona sa už po pár dňoch prejavila, keď si ma zavolala na ´pokec´(monológ) o tom, že si nemyslí, že sa tam cítime príjemne a prečo si to myslí. Mňa úprimne vôbec nezaujímalo, čo si myslí. Bola neúctivá a drzá, akoby sme sa jej mali klaňať za to, že nám dovolila bývať pod jej strechou, pritom sme za tú mini izbu platili 1000 dolárov mesačne. Na taký monológ ma potom zavolala ešte dvakrát. Každý deň sa hromadili veci, do ktorých sa starala. Prehadzovala nám jedlo v ladničke, v špajzi, museli sme parkovať na ulici, počítala čas v sprche, prať presne len vtedy, ak nám to ona dovolila, chodila za nami po varení a leštila šporák, stále mala pripomienky ku každému pohybu, ktorý sme urobili. Neustále nám dávala najavo, že sme len hosti v jej dome a bolo to akoby sme bývali v Hiltone a museli si dávať pozor na každý krok. Bola závislá na poriadku a veci museli byť presne tak, ako to chcela a očakávala ona. V dome sa hromadil tlak až tak, že som ku koncu už ani nevarila a chodili sme sa radšej najesť von. Niekedy nám dokonca klopala do izby, aby skontrolovala, či nerobíme ryhy stoličkou do drevenej podlahy.

Bolo to každý deň veľmi nepríjemné a od začiatku sme tušili, že to takto nejak bude. Cestovaním sa nám rozširujú senzory ohľadom ľudí a viac dávame na inštinkt. Preto sme celý mesiac hľadali na internete nové bývanie a skoro na posledný deň konečne našli presne také, aké som si to celé predstavovala. Tesne pred zaplatením nového nájmu sme našli veľký surfarský drevený dom, s obrovskou terasou s výhľadom na oceán a každodenný západ slnka,  celé druhé poschodie je naše, jediný spolubývajúci odišiel už po niekoľkých dňoch na 3 mesiace na mainland ( usa ), takže je to teraz celé naše. 

Veci sa po odchode z ´dokonalého´domu rýchlo dali do poriadku, zase sa rýchlo zhmotňuje to, čo práve potrebujeme. Ja som dlho chcela bicykel, ten starý je nepoužiteľný, kamarátovi visel vyše roka na strome a tak je celý zhrdzavený a brzdy nefungujú. Zrazu sa tu v dome objavil jeden, ktorý môžem používať a tak nejak mi už prischol. S Danielom sme chceli obaja spolu jazdiť surfovať, a spolubývajúci nám tu zrazu nechal nie jedno, ale dve surfarské dosky a dokonca aj kanoe. Chcela som robiť niečo kreatívne, a spoznala som úžasnú osobu Tianu, ktorá pracuje v Henna Tattoo studiu, kde za ňou chodím pokecať a učiť sa kresliť henu.

Vibrácie vo vzduchu sú tak silné, že sa veľmi rýchlo zhmotňuje to, o čo človek žiada. Preto bolo to bývanie u pani dokonalej naozaj toxické. Pretože to ovplyvňovalo aj iné aspekty nášho života, a privolávali sme to negatívne. Teraz sme sa oslobodili a tie dobré veci sa začínajú hrnúť ako tsunamy.

Mimochodom, presne od 1.decembra sa počasie šialene zmenilo a prší v kuse už niekoľko dní. Domy na pobreží majú zaplavené suterény, mesto bojuje s ľahkými povodňami. Cez niektoré cesty sa nedá prejsť a na určitých miestach sa zosúva pôda. Hlásili nám už aj varovanie pred tsunami a evakuáciu, ale nakoniec ho po pár hodinách zrušili. To ma tak jedno ráno zobudila sms, Daniel už lietal niekde vonku (ja nie som ranné vtáča) a písal mi práve to, že sa o tom všade hovorí. Celkom nepríjemne. Ako som ale niekoľko hodín sledovala správy, postupne sa to ukľudňovalo a nakoniec bolo všetko v poriadku. Až teda na tie domy najbližšie pri pobreží...

                                

Mood

Today´s mood

HAVAJSKÝ DENNÍK 01. Sťahovanie na Hawaii

Niekto by si mohol myslieť, že keď sa chystám po piatykrát do sveta, bude to tentokrát ľahšie. Že čím viac človek cestuje, tým je to jednoduhšie. A je to pravda, pokiaľ to počítam od momentu, keď som už "v tom". Lenže kým sa dostanem do tohto momentu, príde mi, že čím som staršia, všetko to okolo je ťažšie, hlavne čo sa týka rodiny. To lúčenie je zakaždým silnejšie, posledné dni sú smutné a ani si neuvedomujem, že za pár dní budem na mieste, ktoré milujem zo všetkého najviac a neostáva mi miesto na to, aby som sa tešila. Asi až keď za sebou zavriem dvere od domu....Dovtedy som doma a prichádzajú na mňa návaly smútku, ktoré nikto nevidí. Uvedomujem si, že budem zase dlho preč, nikdy neviem dopredu dátum svojho návratu. Viem, že zase prídem o spoločné Vianoce, o sestrine narodeniny, o rodinné oslavy a nespočetné spoločné chvíle. Čím som staršia, tým viac mi je to ľúto. Keď som odchádzala prvý krát, bol to úplne iný druh smútku ako teraz. Predtým mi bolo takpovediac všetko jedno. Samozrejme mi bolo smutno za rodinou, ale tentokrát je to akosi vážnejšie ako predtým. A tak som poslednú noc namiesto spania prekecala v izbe so sestrou, skoro ráno sa rozlúčila s rodičmi a o 5 nasvitaní mi išiel autobus na sever Čiech za Danielom, odkiaľ nás na druhý deň jeho otec odviezol do Prahy na letisko.

A tým začala naša 54.hodinová cesta do raja. 

Aby sme ušetrili nejaké eurá za lacnejšiu letenku, vyšlo nás to na dve noci na letisku a tri dni na ceste. Paradoxne to bol náš prvý spoločný let z Európy, dovtedy sme lietali väčšinou každý osobitne a stretli sa až na danom mieste. Z výnimkou poslednej cesty zo Zélandu a Indonézie. Takže ten čas uteká trochu rýchlejšie keď ste v tom dvaja, vďakabohu. Prvú noc na letisku v Štokholme sme obaja mrzli, našťastie tam boli nejaké kreslá, ktoré sme si museli rýchlo obsadiť. V lietadle do USA sme to podľa možností dospali, psychycky sa pripravili na imigračné a rozlámaní čakali hodinu v línií, kým na nás príde rad. Doma sme obaja absolvovali pohovor na ambasáde kôli vízam, aby sme tu mohli zostať dlhšie, obom nám to dali a tak sme sa nemali čoho báť. Ja mám ale vždy pred ľuďmi v uniforme akýsi malý strach a cítim sa previnilo, aj keď som nič neurobila a nemám na to najmenší dôvod. Možno to niektorí poznáte :) Imigračným sme samozrejme prešli úplne v poriadku a vyšlli sme von z letiska, po 3.krát na americkej pôde. Ten vzduch mi už strašne chýbal a zacnelo sa mi po našom nezabudnuteľnom americkom roadtripe spred dvoch rokov. Mali sme zase 16h čas do ďalšieho odletu, teraz sme boli v kalifornskom Oaklande, deň po zvolení Trumpa za prezidenta, takže v celom meste boli veľké protesty a demonštrácie. Neďaleko býva kamarát, ktorého sme spoznali minule na Maui a tak sme mu zavolali. On sa neskôr večer objavil, zobral nás do mesta, najedli sme sa, pokecali a krásne nám to čakanie osviežil. Martin je Mexičan, veľmi priateľský a srdečný človek, ktorého vždy rada vidím. Nie každý by za vami prišiel po tme večer po práci 60km tam a späť a ešte vás pozval na burger s hranolkami. Ľudí s takouto mentalitou si musíte držať, učiť sa od nich a oplácať im to. Sú to potom také tie malé okamihy, na ktoré radi spomínate. Neskôr sme sa rozlúčili a ráno nám išiel posledný let na Hawaii. V lietadle sme už boli takí unavení, že sme ani nemali energiu sa tešiť na to, na čo sme tak dlho čakali. Na Maui som bola naposledy pred rokom a pol a odvety neprešiel jediný deň, aby som naň nemyslela. Precestovala som medzitým Nový Zéland a juhovýchodnú Áziu, ale aj tak som popritom stále myslela na návrat sem, kde som sa po prvý krát cítila skutočne ako doma. A teraz to bolo reálne, posledný krok, posledný let, už len vystúpiť na ostrove a život zase začína. Lenže ja som bola tak unavená z posledných dní, že som len spala a akosi mi to celé nedochádzalo. Až keď som vystúpila na starom známom letisku a oblial ma príjemný teplý voňavý vzduch, začalo mi dochádzať to, že toto bude odteraz zase moja realita.

Daniel doma cez internet bookol auto na prvých 6 dní, čo nás vyšlo 300 dolárov. Ubytovanie sme ešte nemali, všetci vás chcú vidieť najprv osobne a tak sme boli na prvé dni dohodnutí s kamarátkou, že u nej prespíme. Prvú noc sme šli spať o 8 večer, ale ja by som bola prisahala, že sú tak dve v noci. Ešte v ten deň sme ale išli pozrieť jednu izbu, ktorá bola voľná. S autom je prvé dni všetko ľahšie a určite to odporúčam. Tiež ak sa chystáte byť niekde dlhodobo, vybavte si hned sim kartu do mobilu, aby ste mohli začať obvolávať vhodné ubytovanie, prácu, poprípade čokoľvek iné čo potrebujete. V USA sa všetko hľadá na stránke craigslist.com a tam sme tiež našli naše ubytovanie. Na druhý deň sme sa už sťahovali, za izbu chcela pani aj depozit, takže nám to zobralo celkom dosť z peňazí, ktoré sme mali u seba. Vždy cestujte s peniazmy na ruku, vyberanie z bankomatov vás vyjde neporovnateľne drahšie a poplatky platíte snáď na tri krát. Síce na to musíte dávať celý čas pozor, ale stojí to za to a ušetrí vám to dosť zbytočných poplatkov. Ráno bol na ulici garage sale, takže sme si hneď zobrali zadarmo dve stoličky, stolík a dve lampy. Prvú noc sme tam ani nespali, zobrali sme deky a šli rovno na Hanu, čo je obasť na severovýchode ostrova a je našou tradíciou, že tu vždy v strede cesty prespíme v aute a od rána pokračujeme ďalej. V noci bol akurát Super Moon, takže sme to celé pozorovali zo srdca džungle a ráno bol zase prekrásny východ slnka. Hana je nádherná časť Maui, nedoktnutá džungľa s tisíckou vodopádov, bambusovýmy lesmy, jazierkamy, rtopickými kvetmy a ovocím, a v podstate všetkým, pod čím si predstavujete raj na zemi. Takže aj keď sme tu boli už sto krát, zastavujeme každých 10 minút na fotky alebo vnímanie okolia a prejsť to celé bez akejkoľvek zastávky by bola strašná škoda...

 

 

 

QUOTE OF THE DAY